Juhos Joci a jeho manželka si splnili svoj dávny sen: otvorili si vlastnú cukráreň v Lányvári, kde sa kvalitný dezert spája s ekologickým povedomím.
Čo ťa poháňa? Nové a stále väčšie výzvy alebo skôr akási sebarealizácia? Veď si dosiahol a vyskúšal takmer všetko, čo sa v tomto biznise dá, od vedenia cukrárne s veľkým menom až po účinkovanie v televízii. Krajina ťa pozná, uznáva a miluje. Čo bolo hlavnou motiváciou na otvorenie malej rodinnej cukrárne?
JJ: “Sebarealizácia. Cukráreň sa zrodila z náhlej situácie, ale bola aj realizáciou starého sna.Tešíme sa z každej minúty, aj z tých ťažkých, a najväčšiu radosť máme, keď sa zákazníci vracajú spokojní a hovoria nám, ako im koláče chutili. Je radosť vidieť tváre, keď spokojne ochutnávajú koláče, milujeme, keď príde skupinka viacerých ľudí a navzájom ochutnávajú torty. Preto je radosť ich vyrábať.”
Čo ťa spája s mestom Leányvár? Prečo je práve toto nové centrum?
JJ: “Vyrastal som tu, strávil som tu detské roky. Vždy som mal k Leányváru silný vzťah a je to dobrý pocit vrátiť sa takto domov.”
Čím si myslíš, že bude táto cukráreň iná, čím bude zaujímavejšia a výnimočnejšia ako tie veci, ktoré sme od teba videli doteraz? Bude tam nejaký charakteristický dezert?
JJ: “Je to iné, pretože tu rozhodujeme len ja a moja manželka, sú to naše nápady, ktoré sa realizujú, takže sa tu tak trochu podieľame na každom jednom koláči. Veľa sa rozprávame o nových nápadoch, čo by sme ešte chceli vidieť na pulte, čo by podľa nás ľudia ešte chceli. Samozrejme, že sú a budú aj signature dezerty!”
Ako plánujete zabezpečiť udržateľnosť cukrárne a vašich podujatí?
JJ: “Myslíme si, že je dôležité dbať na životné prostredie, venujeme tomu pozornosť v každodennom živote, takže by to nemalo byť inak ani v cukrárni či na podujatiach. Bolo jasné, že budeme vyberať biologicky rozložiteľné alebo recyklovateľné predmety. V rámci možností sa snažíme dbať na to, aby sme nakupovali od miestnych alebo maďarských výrobcov. Napríklad na jeden z našich dezertov kupujeme suroviny z Panyoli, keďže je známa svojimi slivkami a ktorá je aj dôvodom, prečo sa tak volá aj náš dezert.
Do akej miery prispieva samotné servírovanie k maximalizácii gastronomického zážitku z dezertu?
JJ: “Myslím si, že je veľmi dôležité, čo, ako a v čom alebo na čom servírujete. Dezert, teda chuťový zážitok, je asi najdôležitejší, ale "ochutnávame" najprv očami, takže servírovanie môže celkový obraz doplniť a dotvoriť, ale, bohužiaľ, môže aj rovnakým spôsobom pokaziť prvý dojem.”
Ako si vyberáš svoj servírovací riad a prečo si si ho vybral? Ktoré sú tvoje najobľúbenejšie?
JJ: “Veľmi sa mi páči pohár Huskee, často s ním chodíme do práce:)
Servírovacie potreby sa vždy snažím zladiť s dezertom, ale samozrejme, inak vyberám, ak ide o slávnostnú večeru, a úplne inak, ak ide o zákusok.
Keď sme vyberali cukrárske pomôcky do cukrárne, bolo dôležité, aby spolu ladili, ale zároveň boli použiteľné s tým, čo sa na nich alebo v nich ukazuje. Ak hovoríme o rozložiteľnom riade a podujatiach, je tiež dôležité, aby sa hosťom ľahko používali a aby v nich koláče a košíčky vyzerali dobre.
Na podujatiach radšej používame flying riady, mini misky. Rád servírujem vrstvené krémy v priehľadnom riade, aby hosť videl, čo je v pohári."
Vidíme, že kladiete veľký dôraz na podporu spotreby kvalitnej kávy? Ako sa to prejavuje na novom mieste?
JJ: “Máme radi niekoho, kto má vášeň a odborné znalosti pre to, čo robí. Myslím si, že Sanyi Tóth, majiteľ kaviarne v Szekszárde a odborník na kávu, je toho najlepším príkladom. Jednoducho sa nám páči, čo zastáva, má fantastickú kávu, nebolo pochýb, že chceme spolupracovať s Bányai Kaffee a naši hostia s radosťou hovoria, že to bola dobrá voľba.
Takže, samozrejme, nemôže chýbať káva O/A na pulte, ktorá nemohla byť pripravená z ničoho iného ako z kávy Bányai.”
Kde a ako sa ešte môžeme stretnúť s tebou a tvojimi dezertami?
JJ: “Občas sa ja a moje koláče objavíme v televízii, na podujatiach, mám organizátora podujatí a cateringovú spoločnosť, s ktorou spolupracujeme.
Ale rád robím aj workshopy, ukážky a v budúcnosti by som chcel urobiť aj kurz.”
Foto: Boldog Attila
